Jeden kňaz, Európan, hovorí: „Keď som bol v Afrike, v Benine, s niekoľkými misionármi sme sa zastavili vedľa cesty, ďaleko od dedín, aby sme sa najedli. Ešte sme neskončili s vyťahovaním zásob, keď sme si všimli naokolo desiatky nahých černošských chlapcov. Prišli tichučko, ktovie, odkiaľ sa vynorili. Nehovorili nič. Nič si nepýtali. Len sa na nás s ohromením pozerali, ako jeme obyčajný tvrdý chlieb. Ľahko sme si pretlmočili ich myšlienky: „Aj my sme hladní...“ a rýchlo sme rozdali všetko, čo sme mali v rukách. Potom sme na plný plyn znova vyrazili. Zahanbení sme si uvedomili, že ak chceme jesť, musíme sa niekde skryť.“
            Na tento príbeh som si spomenula pri otázke, ktorú položila istá redaktorka dobrovoľníčke pracujúcej s chudobnými ľuďmi v Afrike. „Koľkokrát denne majú títo ľudia prístup k jedlu?“ Prekvapená dobrovoľníčka redaktorku poopravila, že v ich prípade nie je možné pýtať sa „koľkokrát denne?“, ale „raz za koľko dní?“
            Nám, ľuďom západného sveta, vždy bude ťažké hovoriť o skutočnej materiálnej biede človeka. Pri všetkých úvahách si pokorne musíme byť vedomí, že žijeme v tej časti ľudskej spoločnosti, kde viac ľudí umiera v dôsledku prejedania sa ako hladom.